Do starej zástery zbieram zabudnuté jablká zo stromov. Majú vyštípané líca od mrazivého vetra, ktorý im nedal pokoj celú zimu. Chcem ich zahriať, aspoň na chvíľu vyvolať ilúziu teplejších dní. Pomaly ich kladiem jedno k druhému. Dotýkajú sa nosmi a šupinatými viečkami, zrejme si majú veľa čo povedať. Rastie vo mne zvláštna istota, že aspoň oni k sebe našli cestu. pokračovanie článku
Ako keby sa noc končila východom slnka. pokračovanie článku
Pleca sa mi ľahko dotýka zožltnutá záclona. Je zbytočne naškrobená, má zrejme vyvolať dojem čistoty, ktorý sa rozplynul v jesenných dňoch. Potrebujem, aby mi dala niečo viac, niečo viac zo svojej podstaty, ale ona si stále ľahostajne povieva v chladnom vzduchu, ignorujúc mňa a i gýčovitý zvyšok izby. Záclona len vstrebáva atmosféru, necháva ju, aby sa s ňou ľubovolne hrala. A ja len sedím na okennej rímse a sledujem jazdiace električky. Zrejme takto je to správe. pokračovanie článku
Mierim opäť ďalej. A opäť neviem, či je to tak dobre, či sa mám pohnúť spoločne s vetrom, avšak nie opreteky, skôr sa len zaprieť do múrov a vyrážať dych náhodným chodcom. Zhadzovať im z hláv klobúky a roztopašne obracať čierne dáždniky. Všetko natlačiť do kufrov a nechať ruky naplno vychutnať tú váhu, váhu jedného života. A potom už iba bozky na líce a dotyky suchých dlaní. V primeranom oblečení prednášať primerané slová. Zvyšky rúžu si zmyjem z tváre vodou neurčitej teploty, ako keby sa sama nevedela rozhodnúť, k čomu má bližšie. Je smutne priehľadná a tečie plynulo, bez zbytočných prekážok. Viem, že jej chýbajú strieborné ryby a pohľad na korene pyšných rastlín. V mnohom sme si neuveriteľne podobné. pokračovanie článku
Na ruku si dám čierny náramok, má síce už vyblednutú farbu, ale stále sa mi páči jeho lacný lesk. Jemne sa mi dotýka pokožky, cítim tie kradmé bozky, ktoré dáva zápästiu, ale nebudem ho za ne hrešiť, dnes nie. Len ho mierne pohoršeným pohľadom upozorním, že sa má správať slušne a žiadny podobné prejavy na verejnosti si neprajem. Najmä nie na oslavách, kde motýle presekávajú vzduch ako farebné blesky a z kvetov, natlačených do váz, padajú už prvé lupene na biele obrusy. pokračovanie článku
Izba plná vôní, nie však tých príjemných, práve naopak. Staré veci a zhnité ovocie, ľalie zomierajúce priamo pod oknom. Do toho prenikavý závan alpy a podivných mastí, ktoré majú prinavrátiť zdravie zostarnutému telu. Nad stolom lietajú vínne mušky, hoci víno sa dávno vylialo do kanálov. Radšej otupiť betónové múry ako ľudské zmysly. Múry sa na rozdiel od človeka len ospalo natiahnu a ostanú chladno hľadieť na zakalenú vodu. pokračovanie článku
Cítim tú budovu. Na hlave sa ježia vlasy, keby môžu, okamžite si zoberú korene na plecia a rýchlo bežia preč. Ale nie, to nesmú a oni to dobre vedia. Trasľavo sa kývu vo vzduchu, zelektrizované vlastným strachom. Napäto sledujú tie okolité ruchy, samozrejme, hlavne šepot papierov a ozvenu zanikajúcich krokov. Chlad sa rozlial v ich dlhých telách. V silnejúcich vlnách sa trasú, obtierajú sa o seba, aby úplne nezamrzli. Je im jasné, že ich prítomnosť je len trpená, nemajú právo protestovať. Skrývajú sa za ušami a najradšej by boli v cope. V spoločnom objatí sa snáď dostaví pocit vlastnej dôstojnosti pokračovanie článku
Vždycky sú do toho nejakým spôsobom zakomponované vlaky. Akoby sa smútok tiahol naprieč celou krajinou, pretínal jednotlivé mestá, križoval ich stuhnuté telá v najrozličnejších uhloch. Vlaky ako nemí nosiči vzťahových bremiem a vnútorných monológov za pokreslenými sklami vagónov. Ľudia v nich pozorujú krajinu. A aj seba navzájom, len to už nikto neprizná. pokračovanie článku
Čo všetko sa rozplýva na jazyku i v nose. pokračovanie článku
Naokolo všetko bzučí, ručí, hlasne dýcha, syčí a skuvíňa. Cez uši a pľúca sa mi ten hluk dostáva do krvného obehu, bezočivo sa ženie priamo do srdcových komôr a udáva im svoj vlastný rytmus. Núti ma bežať cez ulice a piť studenú kávu, pretože má rád zhon a kofeín. Ráno mi klope na viečka, ruší sny, ktoré si už nepamätám. Zostal vo mne len nejasný pocit, že som v nich opäť lietala. Ale nič viac. Všetko si to kradne pre seba, pažravo hlce a odrobinky hádže holubom do peria. Chodí za mnou ako pes, vykúka z podchodov a schováva sa za noviny. V autobuse kričí ma babky s nákupmi a tehotné ženy, ktoré nikdy nepustí sadnúť si. Preto spávam v noci s paplónom cez hlavu, nič nevidieť, nič nepočuť. Žiaden hluk. pokračovanie článku
Za dverami sa niečo skrýva. pokračovanie článku
Je to tak zvláštne, tak pokojné. pokračovanie článku
Len sedím, sedím a nič z toho. Lampa, čo ožaruje kúsok dreveného stola sa zahanbene túli k stene. Blikajúci počítač na mňa zamrazene hľadí. Má vrásky na klávesnici, ale ešte o tom nevie. Netuším, čo spraví, keď si to všimne, vrásky a nespočetné množstvo omrviniek, ktoré tam napadali cez noc. Možno nonšalantne odkráča do elektronického pohrebiska a možno len zaujme pózu urazeného a trucujúceho dieťaťa. Vie prekvapiť svojimi náladami, náhlymi virtuálnymi výbuchmi, pri ktorých mu z monitoru stúpa para. Pozorujem ho ako mačka, striehnem na každý pohyb. Gesto z vnútorných (srdcových) obvodov. A pri tom len sedím, sedím a nič z toho. pokračovanie článku
Lenivé mačky vyhrievajú svoje vypuklé bruchá na slnku. Opatrne ich obchádzam, rešpektujúc ich významný stav. Pocit dôležitosti je z nich cítiť na kilometre. Možno i na celú zem a galaxiu, pretože život, keď už ho nemožno uchopiť, je prinajmenšom cítiť. I ten mačací, schovaný v útrobách chlpatých tiel. pokračovanie článku
Vonku opäť prší. V Anglicku žiadna novinka. Ozajstným problémom je, že mi (opäť) nejde autobus, ktorým sa mám dostať do môjho provizórneho domova, plného myší a anglicky nehovoriacich Maďarov. Ani to ma neprekvapuje. Ostáva mi teda už len jediná možnosť. Musím preukázať svoju vnútornú odvahu a využiť iný dopravný prostriedok – metro, ktoré vo mne vzbudzuje rešpekt i keď som ním nikdy necestovala. Nebol dôvod. A väčšinou ani peniaze. Celodenný lístok pre centrum Londýna stojí 5,50 britských libier, za čo si môžete radšej v McDonalde kúpiť celé menu a ešte vám aj zostane na dve čokoládové muffiny z Tesca. Ale dnes si tento pôžitok odopriem. Dnes zakričím NIE všetkým fastfoodom a čokoládovým lákadlám. Dnes konečne spoznám ďalší zo symbolov tejto krajiny, ktorého história sa začala písať už v roku 1862. Práve dnes. pokračovanie článku
neviem dýchať proti vetru a bojím sa sliepok.
barbora.jurenovagmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
| << < Január 2012 > >> | ||||||
| Po | Ut | St | Št | Pi | So | Ne |
| 01 | ||||||
| 02 | 03 | 04 | 05 | 06 | 07 | 08 |
| 09 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 |
| 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 |
| 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 |
| 30 | 31 | |||||
