S niekým dokážem mlčať len tak. Pri bazovom sirupe v prasknutých pohároch. Nie je tu nič nevypovedané, nič, čo by potrebovalo slová. Len sedíme a pijeme ochutenú vodu. Delíme sa o poslednú cigaretu na balkóne so zamrežovaným výhľadom. Občas na seba pozrieme, ale nie sú v tom žiadne veľkolepé emócie. Pri priateľoch už nie sú potrebné. Nijaká záplava pestrofarbných slov, ktoré majú len trblietavý obal, ale ich obsah je smutne maličký. Spolu sledujeme tenistov pred nami, ako sa náhlia za každou letiacou loptičkou. Áno, viem, aj ja by som sa mala takto náhliť, sledovať svoj cieľ, mať ho stále na očiach. Preklínať osud, v závere zabojovať a poraziť súpera. Áno, mala by som. Ale ešte chvíľku, ešte chvíľku budem len sledovať beh cudzích ľudí. Kým tu niečo hlasno nepraskne.

Bez slov. V úplnom tichu. Najradšej v bielej izbe s nadýchanými záclonami a čerstvým vzduchom. Takým, čo sa krásne rozpína a reže v nosných dierkach. Len sedieť na špinavej zemi a mlčať. Potom zbaliť ruksak, sadnúť do vlaku a pozorovať, ako sa krajina za oknom mení, ako sa menia ľudia a stromy. Nechať hory šepkať o tajomných vodopádoch a podzemných prameňoch. Prichádzať k moru a hladkať každú vlnu dlaňami, nechať ho pretiecť pomedzi prsty. Zapaľovať ohne na miestach, kde už dávno vyhasli. Zabudnúť na všetky hlúpe slová, ktoré som mala kedysi pripravené pre konkrétne osoby. Potichučky ľahnúť do perín. V noblesnej tme sa rozleje šuchot myšlienok a lesných bylín.

Keď zmizne moje ticho, vystaviam si svet okolo vlastnými zvukmi. Budú to moje mačky, pokojne pradúce uprostred viniča. Klepot mlynčeka a cinkanie ranných riadov. Vietor a šumenie vody, hromy a praskanie ľadu. Obklopím sa nimi a budeme sa hrať na schovávačku, prekvapia ma v nečakaných okamihoch mojej každodennej všednosti. Tej, čo mi neustále vrieska za uchom.