Na stoly v záhrade položíme taniere, ja a moje sestry, tak, ako sme to robili vždy. Bez zbytočných slov leštíme príbor a skladáme servítky, varíme čaj a chladíme topiaci sa ľad. V ťažkej vôni neskorého leta dvíhame z trávy spadnuté jablká, zbavujeme ich špiny, šúpeme a strúhame. Oprašujeme si šaty, každá ich máme iné, tie kusy látky asi nemajú rovnakých rodičov na rozdiel od nás. Pri pohľade na stôl viem, že sme odviedli dobrú prácu, biely obrus zmizol pod množstvom jedla a pitia, ktoré vábi osamelé osy. Spokojne sa usmievame a tvárime sa, že ich chceme odohnať, ale najradšej by sme im ponúkli stoličky a posadili k stolu. Naplnili ich čaše hroznovou šťavou a pripili si na ich zdravie, na krehké krídla a sladkú chuť peľu.
Pomaly prichádzajú prví ľudia. Krátky zástup rovnakých nosov a tmavých vlasov, podobnej mimiky a názorov. Naše mysle sa stretávajú na konároch zakvitnutej čerešne, srdečne si podávajú ruky a nadšene sa pozdravujú. Hovoria o dňoch, ktoré nezachytili fotografie. O všedných okamihoch a rozhádzaných posteliach, z ktorých trčali bosé detské nohy. Ranných šálkach bielej kávy a schovávaní sa v stohoch slamy. Bunkroch a čudnej vôni pivnice, kde zo stien vypadávali tehly ako nemí svedkovia plynúceho času. Mysle hovoria, smejú sa a kričia slová, na ktoré sa už zabudlo. Pripomínajú a bolia, ale len tak, úplne jemne, niekde veľmi blízko pri srdci.
Obloha nad našimi hlavami začína mať olejovú farbu, je plná hviezd a spievajúcich komárov. Chlad sa nám ovíja okolo tiel, prikladá bledé pery na tvár a a šepká o nadchádzajúcej noci. Veľká oslava sa končí, zhasneme posledný lampión a pošleme rozhorúčených hostí spať. Malé oslavy zamkneme do myslí. Necháme ich odpočívať pod rozkvitnutou čerešňou, aby sme ich opäť na konci leta mohli nájsť presne tam, kde sme ich nechali.